Štvorročné dieťa dokáže položiť desiatky otázok denne. Jeho zvedavosť je prirodzená. Kam sa teda vytráca neskôr, keď už o štyri, päť, šesť rokov deti znudene polihávajú na laviciach a apaticky pozerajú na učiteľa? Podľa niektorých odborníkov sa zvedavosť a chuť učiť sa, objavovať a bádať, rozpúšťa v školskom systéme.
Ak chceme pochopiť, kam sa chuť do učenia vytráca, pozrime sa najskôr na to, ako sa učíme a ako si náš mozog pamätá informácie. V rozhovore s Jurajom Hipšom pre portál čierna labuť to vysvetlil Martin Jan Stránský, lekár a vysokoškolský pedagóg: „Mozog sa učí porovnávaním. Registruje všetky nové informácie a porovnáva ich s tým, čo už vie. Nové poznatky vlastne neustále konfrontuje so starými. Pokiaľ nájde nejaký rozdiel, alebo narazí na niečo, čo ho stimuluje, uloží to na správne miesto. To znamená, že učiť sa má cez stimuláciu, porovnávanie, diskusiu a cez robenie chýb. A zároveň to aj znamená, že učenie holých faktov je absolútne nanič, pretože mozog to nemá s čím porovnať. Nie je tam súvislosť, pre mozog je to ploché a prázdne. Mozog je totižto dobrý v tom, ako dokáže o veciach premýšľať, a nie koľko faktov pozná.“
Prieskum Martina Kuruca z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského skúmal motivácie žiakov na druhom stupni základných škôl. Zistil že iba 6,8 % žiakov má vnútornú motiváciu učiť sa.
Zdroj: Kuruc, M. 2017. Motivácia k učeniu sa a k prosociálnem správaniu sa
v kontexte teórie sebaurčenia. Pedagogická fakulta.
Univerzity Komenského v Bratislave
„Nebifľuj, chcem, aby si tomu rozumel,“ zhoduje sa väčšina učiteľov pri rozhovore so žiakom. Ako však porozumieť monotónnemu diktovaniu poznámok, ktoré v školách často napĺňa hodiny? Aby žiaci rozumeli, mali by hodiny vyzerať inak. Mali by byť zaujímavejšie, živšie a príjemnejšie pre žiakov i učiteľov, tvrdia odborníci.
„,Začala sa telesná výchova a deti v zaježovskej škole sa nechceli zdvihnúť a opustiť triedu, tak boli zabrané do riešenia úloh. Počítali matematické príklady Hejného metódou, ktorá spočíva v tom, že žiaci sami odhaľujú súvislosti a vzťahy medzi matematickými úkonmi. Keby som to nevidel na vlastné oči, neuverím akú radosť a vášeň môže matematika u detí vyvolať.”
V úvode sme citovali z rozhovoru s Martinom Janom Stránskym, neurológom a pedagógom, ktorý pôsobí na Yale School of Medicine v USA, spolupracuje s Komenského inštitútom na Slovensku a je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe v Česku. Prinášame vám úryvok zo spomínaného rozhovoru, ktorý bol pulikovaný na portáli čierna labuť.
MJS: Asi to najdôležitejšie, a to, že môže ponúknuť vysvetlenie, ako sa mozog učí.
Nabádate učiteľov k tomu, aby učili svojich žiakov robiť chyby. Za chyby sa ale väčšinou v škole trestá. Ak nie som v niečom dobrý, dostávam zlé známky. Ako to spraviť v škole tak, aby chyby boli niečo, čo je vlastne žiadané?
MJS: Je to silná kultúrna a historická tradícia. Rovnako si kedysi ľudia mysleli, že svet je plochý a zemeguľa je stredom vesmíru. Dnes vieme, že spôsob učenia, akým je bifľovanie alebo prednáška, je v podstate stratou času oproti interaktívnej výučbe, kde žiaci dostanú zdroje pre získanie informácií a neskôr ich využijú po svojom, aby sa okolo týchto zdrojov uskutočnila debata.
MJS: Áno, najskôr musí vedieť fakty, ale tie môže získať aj sám. Stačí mu dať knižku a povedať: „Pozri, fakty nájdeš v prvej a tretej kapitole, prečítaj si to a zajtra môžeme pokračovať.“ Učenie stojí čas, je to úsilie – emočné, fyzické i intelektuálne. Najlepšie ako využiť vyučovaciu hodinu je pripraviť sa vopred, dostať od učiteľa, čo je potrebné a potom sa vrátiť do triedy a rozobrať to.
MJS: Musí sa robiť z obidvoch koncov – rodičia si musia uvedomiť, že to, čo bolo dobré pre nich, nemusí byť dobré aj pre ich deti. To je argument, ktorý často počuť: „Ja som sa takto učil, tak chcem, aby sa aj môj syn takto učil, pretože to tak bolo vždy.“ Ale to je nešťastný argument. Chce to osvietenú politiku, ktorá vydá inú direktívu o tom, ako sa učiť. Pritom pre učiteľov je to menej práce, pretože nepotrebujú čítať receptúry a kuchárky, ale môžu dať triede otázku a potom o nej diskutovať. Výučba je potom veselšia, prirodzenejšia, príjemnejšia, ale hlavne účinnejšia.
MJS: Samozrejme, vzhľadom na to, že už nie som najmladší, tak tiež som zažil tú tzv. staršiu metódu. Ale musím povedať, že tie najmenšie elementy ako diskusia a pýtanie sa otázok som zažil už na gymnáziu. Na univerzite to bolo už bežné a na lekárskej fakulte som bol vyučený tzv. sokratovskou metódou, čo znamená, že na každú odpoveď odpovedá učiteľ ďalšou otázkou. On sa niečo spýtal, ja som niečo odpovedal a on sa pýta ďalej: „A prečo?“ Nespýtal sa ma, koľko je nervov v ruke, ale spýtal sa ma: „Prečo sú v ruke iba tri hlavné nervy a nie päť? Prečo si myslíte, že sa to takto vytvorilo?“ To donúti človeka uvažovať úplne inak. Koniec koncov, naša celá civilizácia je založená na tom, že riešime problémy a riešime niečo neznáme.
Mnohí máme z vlastnej skúsenosti v hlave zakódovanú predstavu pedagóga, ktorý s prísnym výrazom na tvári a ukazovadlom v ruke stojí nad nami. Robí to, až kým nedokončíme stanovenú úlohu, samozrejme, pod hrozbou trestu. Lenže kto sa naučí podávať výkony len pod silným vonkajším tlakom, často neskôr nie je schopný vybudovať si vnútornú motiváciu.
Dodržiavanie pravidiel je, samozrejme, nevyhnutné. Ale najefektívnejšie sa ich naučíme dodržiavať, keď sme stotožnení s ich významom. Deti sa omnoho lepšie a efektívnejšie učia v uvoľnenej a priateľskej atmosfére, práve vtedy sú otvorené novým podnetom a vedomostiam.
„Problémom našej dospelej spoločnosti je, že chodenie do školy prirovnávame k chodeniu do práce,” vysvetľuje Martin Kuruc z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského pre portál čierna labuť, „Jadro problému je v tom, že sme oddelili hru od práce. A to nie je problém len Slovenska, ale celého sveta. Aj mnoho dospelých sa v práci čiastočne hrá. Lenže my deti učíme, že práca je vážna vec a zábava patrí mimo prácu, mimo systém. Do veľkej miery teda vychovávame nešťastné deti. Škola je niečo vážne, kde už nepatrí hra, kde sa musíme rýchlo prispôsobiť, pretože život dospelých je naplnený nezmyselnou prácou. Tak nech si deti čo najskôr zvyknú.“
Pre deti a ich budúcnosť je mimoriadne dôležitá schopnosť kriticky myslieť a učiť sa, rozhodovať sa samostatne. Musíme ich preto motivovať k samostatnému učeniu, ktoré ich bude zaujímať, k zvedavosti a chuti objavovať. Na prahu ďalšej revolúcie je schopnosť rýchlo sa učiť a adaptovať sa na technologické novinky čoraz dôležitejšia. Rovnako ako schopnosť pracovať s (pravdivými) informáciami, ktoré nám do životov pribúdajú geometrickým radom.
